O VŠEOBECNEJ (KATOLÍCKEJ) APOŠTOLSKEJ CIRKVI

            Keď český katolícky kňaz Tomáš Halík dostal otázku o svojom vzťahu k nekatolíckym cirkvám a smerom, odpovedal: „Katolicitu chápem ako doširoka otvorenú náruč kresťanstva, skutočnú všeobecnosť cirkvi. Katolicita stojí pred všetkými kresťanmi – vrátane nás, katolíkov - ako úloha. Je to hodnota, o ktorú sa musíme neustále usilovať, neustále ju chrániť.
            Je predmetom mojej viery a nádeje, že raz, „až bude Boh všetko vo všetkom“ („in eschato“), vtedy sa s konečnou platnosťou naplní Kristovo zasľúbenie, že bude jeden ovčinec a jeden pastier. Teraz sme všetky cirkvi na ceste a musíme sa učiť znášať s láskou a trpezlivosťou nielen vzájomné odlišnosti, ale i nedokonalosti. Svoje a aj tých druhých.
            Ku katolicite patrí vnímavosť a otvorenosť voči všetkému dobrému, čo dozrelo na strome kresťanstva, na jeho najrôznejších vetvách. Ale tiež je dobré uvedomiť si, v ktorej cirkevnej tradícii mám svoj domov a korene, a nepreskakovať z cirkvi do cirkvi. K láske rovnako patrí „výmena darov“.
            Na katolíckej cirkvi som si vždy vážil jej vnútornú bohatosť. Už štúdium dejín kresťanstva ma priviedlo k poznaniu, že predstava o kresťanoch prvých generácií a prvých storočí ako o jednotnej a jednoliatej cirkvi je ilúzia. Známe rozprávanie o jeruzalemskom zbore zo Skutkov apoštolov, že všetci mali jedno srdce a jednu dušu, asi netreba brať príliš doslovne a rozhodne nie je možné ho zovšeobecňovať. Už od apoštolských počiatkov boli v cirkvi značné rozdiely a nikdy neexistovala nejaká uniformná cirkev. Kresťanstvo prvých generácií bolo možno dokonca ešte pestrejšie ako kresťanstvo dnešnej doby. A je zrejmé, že ani cirkev do zlomu reformácie nebola úplne „nezošívanou suknicou“, a rozhodne to nebola suknica fádne jednofarebná.
            Raz dostal Ján Pavol II. otázku, či rozpad kresťanskej jednoty v dôsledku reformácie a protireformácie bol hriechom a tragédiou alebo skôr zdrojom obohatenia kresťanstva. Jeho odpoveď ma veľmi povzbudila. Odpovedal asi v tom zmysle, že to bolo jedno i druhé. Isteže to, že dva prúdy kresťanstva nedokázali udržať jednotu a oná „nezošívaná suknica“ západného kresťanstva sa roztrhla, bolo tragédiou a vinou, túto vinu však nemôžme jednoznačne pripočítať len jednej zo strán. A okrem toho sa na toto rozdelenie môžeme pozerať tiež ako na akúsi „šťastnú vinu“ (narážka na výraz sv. Augustína, ktorý sa objavuje vo veľkonočnom chválospeve, kde sa o Adamovej vine hovorí ako o šťastnej vine, pretože zaslúžila Vykupiteľa tak vznešeného). Bola to šťastná vina v tom zmysle, že aj rada vecí v reformačných tradíciách, u našich „odlúčených bratov“, sa prejavila ako obohatenie kresťanskej tradície.
            Nedá sa poprieť, že evanjelická tradícia dala svetu mnoho veľkých osobností Kristových svedkov a že tam vznikla rada významných teologických diel. Priznám sa, že ono označenie evanjelikov termínom „odlúčení bratia“ mi dnes pripadá viac ako problematické. (i keď mi je jasné, že v dobe koncilu znamenalo zdvorilý pozitívny krok v porovnaní s dovtedajším označením „kacíri“) Neprezrádzame tým, že my sami sa staviame do pozície oných dobrých starších neodlúčených bratov? Ale nemali by sme si potom pozorne prečítať v Lukášovom evanjeliu Ježišovo podobenstvo o staršom a mladšom synovi, ktoré je veľkým varovaním pre farizejský postoj „starších bratov“?
            Aj neskôr prišlo obdobie, kedy sa cirkev skutočne nepodobala múdremu hospodárovi z Ježišovho podobenstva, ktorý zo svojho bohatstva vyberal veci staré aj nové. Boli to časy, keď vtedajší katolicizmus, ako „-izmus“ medzi ostatnými „-izmami“, začal fungovať ako svetový názor - ako ideológia, reprezentovaná určitou inštitúciou. A tak sa katolícka cirkev, ktorá chce a má byť symbolom jednoty, ku ktorej je povolané celé ľudstvo, stala do seba uzavretým getom. Táto mentalita silne poznamenala priebeh I. vatikánskeho koncilu a cirkev sa od tejto mentality dištancovala až dekrétmi II. vatikánskeho koncilu.
            Až vtedy, v priebehu pontifikátu Jána XXIII. a Pavla VI. si vedenie cirkvi uvedomilo, že pokračovať v línii I. vatikánskeho koncilu by znamenalo učiniť z cirkvi sektu. Posledný koncil odstránil obraz cirkvi ako „obohnanej pevnosti“, ktorá sa musí zo všetkých strán brániť proti nepriateľom a vyzdvihol stratégiu dialógu.
            Výzva koncilu k dialógu otvorila cestu od „katolicizmu ku katolicite“. Cirkev ľudstvu sľúbila, že s ním chce niesť jeho radosti aj nádeje, úzkosti aj bolesti. Je to sľub, ktorému by sme mali my všetci, rodina veriacich, zachovať vernosť.“

(zdroj: Tomáš Halík, Smířená různost, str. 150-159)